mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Kissmark 03

2. listopadu 2015 v 22:06 | Azu-mňau |  Kissmark



Ruky sa mi samy od seba stisli do pästí a nechty sa mi zarývali do dlaní. Nedokázal som od neho odvrátiť pohľad. Desil ma a to tam len tak stál a tváril sa znudene. Prešiel očami po triede a zastal na mne. Znova sa mu na tvári roztiahol ten zlomyselný úškrn.

Sklonil som hlavu tak prudko, že som ňou takmer vrazil do lavice. Úprimne ani vo sne by mi nenapadlo, že sme naozaj spolu v triede. Každopádne som začínal mať pocit, že zvyšok strednej bude horor..

"Uyeda!" prerušil náhle ticho profesor, "Choď sa posadiť na svoje miesto, akurát som sa chystal hovoriť o niečom, čo by si mal počuť najmä ty."
Počul som ako Ryo zívol a nasledovali kroky.. Zazdalo sa mi, že sa približujú ku mne a ruky položené na lavici sa mi roztriasli.

Odrazu sa mi čosi dotklo pleca. Až ma myklo ako som sa zľakol, ale neotočil som sa. Nech sa ma už dotkol ktokoľvek, nechcelo sa mi niečím takým trivialnym zaoberať.

"Dobre, teraz keď sme tu už všetci, tak môžem pokračovať bez toho, aby ste ma prerušovali?" spýtal sa s náznakom irónie, "Dobre, prejdime k veci, lebo mám pocit, že to inak ani
nedopoviem.. Chcel som vás len požiadať, aby ste sa snažili udržať si dobrý prospech a aby ste školu navštevovali," významne sa pozrel kamsi poza mňa, "najmä ty Uyeda."

Menovaný očividne niečo spravil, pretože sa celá trieda začala smiať. Neobzrel som sa. Stále som dúfal, že na mňa od včera zabudol..

Zazvonilo a učiteľ odišiel. Na hlavu som si znova natiahol kapucňu, ktorá pre mňa predstavovala čosi ako štít.

Písal som si úlohu, ktorú už som raz spravil. Len som sa snažil zamestnať, aby ma nikto s ničím neotravoval.

Ďalšie tri hodiny ubehli v podobnom duchu a ja som začínal mať pocit, že sa nebudem mať prečo báť..
Teda, skôr som si to myslel než zazvonilo na obednú prestávku.

Všetci sa hlučne pratali do jedálne a ja som si balil veci z lavice do batohu. Úprimne povedané, vážne som uvažoval nad tým, že pôjdem za školu kde som sa mal stretnúť so svojím novodobym tyranom, ale napokon som si sadol na svoje miesto a hlavu som si uložil na batoh. Uvažoval som nad tým, že už chcem konečne doštudovať (minimálne na strednej) a odsťahovať sa. Najlepšie do anglicka, kde sa ľudia správajú normálne a nešikanujú iných len preto, že sa chcú učiť..

Akurát v deň keď som nechcel aby hodiny ubehli rýchlo, tak to prešlo rýchlosťou svetla. Pobral som si veci, no veľmi som sa snažil byť čo najpomalší. Po prvýkrát v živote som závidel spolužiakom, ktorí si na lavici zriadili smetisko, pod ktorým sa schovávali učebnice, nejaký ten zošit a pero. Lenže ja som typ, ktorý so sebou nosí len veci, ktoré viem, že budem potrebovať..

Rozmýžlal som nad tým, že naozaj pôjdem von na dohodnuté (vnútené) miesto stretnutia, ale rozmyslel som si to a zostal v triede. Nemám dôvod skákať ako píska len preto, že je dva-trikrát väčší ako ja..

Tá hodina sa vliekla mučivo pomaly. Miestnosťou sa ovývalo tikanie hodín. Zničene som si zložil hlavu na lavicu a čakal. Keď konečne zazvonilo na hodinu, bolo to pre mňa ako vykúpenie.

Trieda sa začala plniť hlučnými študentami a onedlho prišiel aj profesor.
Akurát keď sa chystal začať nejaký nezáživný výklad, keď sa odrazu (v ten deň už druhýkrát) rozleteli dvere až sme všetci nadskočili pol metra aj so stoličkami a tí čo sa im už podarilo zaspať, sa s trhnutím zobudili.

Ryo a ešte nejaký chalan vošli do triedy s očividne vymysleným ospravedlnením a s veľkým hrmotom sa spratali do zadných lavíc.

Posledné hodiny ubehli rýchlo, no zrejme len z toho dôvodu, že Ryo počas nich spal, takže ho potom učiteľ zobral so sebou do zborovne.

Hneď po poslednom zazvonení som doslova vhodil veci do ruksaku a odišiel von. Snažil som sa čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť, no tak, aby som pritom nespadol.

Už som bol vonku pred budovou, keď vtom ma niekto strhol stranou. Tuhé zovretie na zápästí ma bolelo a tiahlo ma kamsi k plotu za húštinou za školou. Bokom som narazil na tvrdé ostré pletivo plota.. Z hrdla sa mi vydralo priškrtené 'ofch'. Z oboch strán pri mojej hlave na pletivo narazili čiesi ruky, ktoré ma prinútili pozrieť sa dohora na ich 'majiteľa'. Takmer som dušu vypustil, keď som zistil, že je to Ryo. Sklonil som hlavu a stiahol plecia. Čakal som kedy pocítim bolesť, no minúty ubiehali a nič sa nedialo. Cez mihalnice som sa pozrel hore, aby som zistil čo sa deje. Nič nehovoril, len sa na mňa uprene pozeral.

"Myslel som si, že som jasne povedal, že sa stretneme cez obednú prestávku!" zrúkol na mňa odrazu a zachmúril sa. Neodvážil som sa povedať ani slovo..

Odrazu ma zdrapil za krk a nadvihol hlavu, aby som sa mu pozrel do tváre.

"Ak ešte raz neprídeš, keď sme dohodnutí," cedil slová pomedzi zaťaté zuby, pričom sme boli tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi, "nechci vedieť čo spravím, keď mi dôjde trpezlivosť."

Na prázdno som preglgol a roztriasli sa mi kolená. Mal som neuveriteľnú potrebu zatvoriť oči a schúliť sa do klbka, ale z nejakého neznámeho dôvodu som sa nedokázal ani pohnút. Pravdepodobne zo strachu..

"Dobre," usmial sa odrazu, "keďže sme si to tak pekne vyrozprávali.." povedal a ruku mi strčil do vrecka na mikine. Vytiahol odtiaľ môj mobil a začal doňho niečo rýchlo ťukať. Potom prestal a vytiahol zo svojho vrecka na nohaviciach svoj mobil, ktorý akurát začal šialene hrať. Môj mobil mi vložil naspäť do mikiny a do svojho niečo vyťukal.

Bez slova som pozoroval ako sa jemne usmial na displej a potom sa mi pozrel do očí, už s vážnou tvárou.
"Zajtra. A nie, že neprídeš!"

Následne zamával a zmizol medzi stromami..

Sťažka som si povzdychol a vybral sa pomalým tempom domov. Ako vždy, svetlá boli zhasnuté a dom zíval prázdnotou.

Neunúval som sa s zažínaním lampy, len som si v tmavej kuchyni zarobil čaj a odšuchtal sa do izby. Normálne by decká môjho veku boli šťastím bez seba, pretože ich rodičia nie su doma, ale ja necítim nič.

Nič len prázdnotu..

...


 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama