mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Odhodené sny 6

29. září 2015 v 14:55 | Azu-mňau |  Odhodené sny



V noci bolo chladno a vlasy ma už nechránili pred vetrom ako predtým, ale s novým účesom som bola spokojná. Keď som sa na svitaní zobudila, bol to dôkaz toho, že už nie som niečí majetok. Síce ma od chvíle, ako moje dlhé vlasy dopadli na zem, budú ľudia pokladať za chlapca (čím znova raz popriem svoju osobu), aspoň už nebudem vec..

S miernou bolesťou chrbta som vstala a pomaly som si začínala uvedomovať, že sa to všetko začína. Nie, že by bola taká bolesť chrbta tá najhoršia akú som kedy zažila.

Oči sa mi rozšírili vzrušením pri myšlienke na nasledujúce chvíle, na ktoré som čakala toľko rokov. Po roku som rátať prestala, ale nikdy som celkom nezabudla aká som stará. Je takmer komické, že práve kráľov syn (z ktorého sa stal zradca) mi pripomínal, čas strávený v ich krajine.

Z myšlienok ma vytrhol čísi nárek.

"Kto už len spí na zemi?!" sťažovalo sa naše princiatko, "Bolí ma úplne celé telo!!"

Ryuu sa hrdelne zasmial, "Prepáčte vaša kráľovská rozmaznanosť, akosi sme si neuvedomili, že na našu vzburu treba zaobstarať nejaký ten zámok," povedal ironicky.

Yuu naňho zazrel, "Ja len vravím, že ak ešte niekedy budem spať na zemi v lese, zostanem ochrnutý od hlavy až po päty."
Na dôkaz svojich slov sa pokúsil vystrieť a zrejme po prvýkrát v jeho živote, mu pukli kĺby. Ten zhrozený výraz bol na nezaplatenie.

"Mali by sme vyraziť," zapojil sa odrazu do konverzácie Toru, ktorý sa vynoril spoza hustého krovia. Všetkým (okrem Yua) bolo jasné, že pokiaľ sa chceme dnes dostať aspoň do mesta, musíme vyraziť.
Zbalili sme si deky, kusy oblečenia, batohy a zvyšok vecí, ktoré moja "družina" pobalila, než sme sa rozhodli ujsť cez môj balkón. A potom sme po sebe zahladili stopy.

Šli sme približne niekoľko hodín, keď sa v diaľke začalo rysovať mesto. Väčšinu cesty som nevnímala čo hovoria. Snažila som sa doviesť svoj plán pomsty k dokonalosti.

Keď sme už boli len asi pár desiatok kilometrov od mesta, obzrela som sa za seba na svojich kumpánov. Až vtedy, keď som ich uvidela ako spolu blbnú, uvedomila som si, ako veľmi nenávidím toho sviniara s korunou na hlave.

Prečo až keď sme od neho niekoľko míľ môžeme byť sami sebou? Ak by existoval boh, ktorého všetci tak milujú, vážne by dovolil aby žili ľudia ako je kráľ?!

Potom ako ma uniesli a mojich blízkych zavraždili, stratila som vieru v čokoľvek. No aj napriek tomu sa mi čas od času skrz sny alebo skôr nočné mory vracajú spomienky na minulosť. Ale najčastejšie jeden konkrétny.. Je to príbeh, ktorý mi hovorievala mama..

"Oddýchnime si na chvíľu," pretrhol niť mojich myšlienok Ryuu. Znechutene som sa naňho otočila.
Môj pohľad odignoroval, ale dodal, "Pokiaľ budeme takto pokračovať, nebudeme mať dostatok sily na útok."

Zamyslela som sa nad tým a očami preletela po vyčerpaných tvárach zvyšku mojej skupiny.. Musím uznať, že vyzerali, akoby šli onedlho zaspať a ruky takmer vláčili po zemi. Len Ryuu vyzeral, že by ešte čo-to zvládol a Sora sa snažil pôsobiť nenútene, ale možno to bolo tým, že nemal oči veľkosti hrášku.. Pri myšlienke na zlatú niť, ktorá naveky uzamkla to čo sa skrýva pod bledými viečkami, sa mi skrútil žalúdok.

Ruka mi samovoľne vyletela k zohavenej pokožke na oku. Prechádzala som si bruškami prstov po mierne vypuklej jazve rovnakej zlatej farby..

Neďaleko od nás sa ozval šuchot lístia. Rýchlo som z puzdra priviazaného na stehne vytiahla dýku a zaujala prikrčený postoj, pripravená na boj. Ryuu strčil ruky pod okraj svojej košele, pod ktorou ako som sa počas cesty dozvedela od Sora, skrýva slušnú zásobu dýk, ktoré má vraj vo zvyku hádzať po nepriateľoch neuveriteľnou rýchlosťou. Yuu s Toruom zvierali meče a Sora (z bohviekade) vyčaroval luk a šípi. Nevedela som si ani len predstaviť, ako chce slepý človek strieľať, ale snažila som sa mu dôverovať (dokým nemieril na nás), aby som sa mohla sústrediť na miesto, odkiaľ vychádzal ten zvuk.

Šumenie sa čoraz viac približovalo, až kým..

Všetci sme napli svaly, keď vtom spoza kríkov vyskočil zajac. Prudko som trhla rukou skôr, než si zviera stihlo čo by len uvedomiť nebezpečenstvo a dýka sa mu zabodla do trupu.

Zvrtli sa na mňa dva prekvapené pohľady. Ryuu uznanlivo pokýval hlavou a opísal opečené mäso, na ktoré sa očividne hneď začal tešiť.
Sora odhodil luk a prešiel k umierajúcemu zvieraťu. Asi pol metra od neho si kľakol a rukami prešiel po zemi, až kým jeho prsty nenarazili na kožušinu zmáčanú krvou. Zajac sebou trhal a snažil sa utiecť od bolesti, ale Sora mu jemne chlácholivo čosi šepkal a jemne ho hladil po ušiach, potom mu rýchlym pohybom zlomil väzy a zvieraťu ochablo telo v jeho rukách.

Bolo zvláštne sledovať slepého človeka ako sa dokáže s takou ľahkosťou pohybovať a ešte k tomu presne vedieť, kde sa čo nachádza. No najviac ma zaujalo, ako zajaca upokojil a čo najrýchlejšie ho zbavil utrpenia..

Ryuu k nemu pribehol, pomohol mu vstať a potom zobral zajaca za zadné labky a potom sa na nás otočil.

"Ja ho očistím," vystrel ruku s mŕtvym zvieraťom a potom ukázal na mňa, "ty založíš oheň a ostatní sa prezlečú do niečoho nenápadnejšieho."

Všetci sme rýchlo prikývli a ja som začala zo zeme zbierať konáre stromov, ktoré sa mi javili suché. Nikdy som nezakladala oheň v lese, takže som si nevedela predstaviť ako to urobím, no v tej chvíli mi k nohám dopadlo niečo malé. Bola to papierová škatuľka so zápalkami. Otočila som hlavu smerom odkiaľ priletela, ale jediné čo som uvidela bola vzďaľujúca sa silueta s dlhými vlasmi.

Čupla som si na zem a nahromadila som konáre na seba až kým nevytvorili asi polmetrovú kopu. Potom som okolo poukladala kamene aby sa náhodou nechytilo od ohňa niečo ďalšie a napokon som zapálila kus odtrhnutej látky, ktorú som predtým strčila do "ohniska". Pozorovala som ako sa oheň pomaly zväčšoval, a keď som si bola istá, že nezhasne, šla som pozbierať ďalšie drevo.

Onedlho už pri ohni sedeli všetci a Ryuu opekal zajaca na ražni (na palici, ktorá bola na jednej strane zastrúhaná do špicu).
Mäso jemne voňalo a spolu s teplom ohňa vytvárali príjemnú atmosféru, aj napriek tomu, že nás pravdepodobne čakala smrť.

Úprimne, nikdy by ma nenapadlo, že šľachtici a princ môžu vyzerať ako vandráci, keď si oblečú staré otrhané handry, ale zrejme môžu. Dokonca sa mi zazdalo, že sa vyváľali v zemine, lebo vlasy mali ulepené a tváre špinavé.

"Onedlho to už bude hotové," prerušil ticho Ryuu a zalizol sa, "zaberám si stehno!" vyhlásil rýchlo, akoby sa bál, že mu ho niekto uchmatne.


Pousmiala som sa nad tým, no potom som sa zase ponorila do myšlienok. Čo bude ďalej..?

...
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama