mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Kissmark 01

8. srpna 2015 v 11:00 | Azu-mňau |  Kissmark



Škola.

Symbolizuje to budovu, v ktorej vás ľudia starší, no nie nevyhnutne múdrejší či vzdelanejší, majú vyučovať teoretické predmety, z ktorých vás neskôr ohodnotia a podľa výsledkov zistíte, či ste sa to naučili vy sami alebo vás to proste nenaučili oni.

Je to jediné slovo, no v človeku voláva rôzne pocity. Nechuť. Smútok. Hnev. Úctu. Prázdnotu. Radosť..

Úprimne povedané, nikdy za celý svoj život som nepocítil radosť z faktu, že musím ísť na toto spomínané miesto. Skôr sú mi známe presne opačné nálady len pri pomyslení na ono slovo..

Chod mojich myšlienok bol prerušený v rovnakej chvíli, ako aj moja chôdza ako taká. Do cesty sa mi odrazu vocpala čiasi postava. Uvedomil som si to ako inak, až keď som už dopadol na zadok, pri čom som inštinktívne vystrel ruky pod seba.
"Sorry," ozvalo sa nado mnou, "nevidel som ťa."

Nezáujem.

Postavil som sa, zdvihol zošit a pokračoval v ceste do budovy bohom zabudnutej. Keď som bol už takmer pred triedou, všimol som si, že mám úplne zaprášené nohavice. Zošit som položil na parapet a oprášil si zadok. Zlý nápad. Akosi som zabudol, že mám dlane oškreté, takže, keď som nimi prešiel po látke, strhla sa mi vrstva kože.

Zazvonilo na hodinu a okolo mňa prebiehali študenti. Povzdychol som si. Jediné, čo som mohol v tej chvíli urobiť, bolo zobrať si zošit, ísť na svoje miesto v triede a na rany si dať papierovú vreckovku..

Onedlho na to ako som sa posadil, vošiel do triedy učiteľ.

"Odložte si veci--"

Stačila tá jednoduchá veta z troch slov a miestnosťou sa ozvala vlna protestov, ktorú ale umlčalo, keď profesor povedal, že nám skráti čas na písomku.
Zošit som strčil do batohu a vytiahol pero.

Písomka bola až pomerne jednoduchá (aj napriek tomu, že po celý čas zneli povzdychy a náreky).

Po hodine som si vytiahol ďalší zošit a prezeral som si poznámky z nasledujúcej hodiny. Ľudia okolo mňa pobiehali a ignorovali ma.

Nevadí mi, že som stále sám. Lepšie je, keď zostanem sám a sústredím sa na štúdium, než mať hlúpych kamarátov, ktorí sa na mňa napokon aj tak napokon vykašlú..

Škola mi ubehla rovnako pomaly, ako vždy. A tak ako každý deň, aj teraz som sa chystal ísť rovno domov, ale stalo sa čosi neočakávané..

Vliekol som sa cez vrátnicu v budove. Po noci strávenej nad učebnicami som bol unavený, takže som mal čo robiť aby som tam neodpadol.

Oči som mal chvíľu otvorené a ďalšiu zas zatvorené. Žmurkal som omnoho viac, než je normálne, ale nebolo nič také nezvyčajné. Často som zostával celú noc hore aby som si bol istý, že som naučený na predmety nasledujúci týždeň. Ešte aj cez víkendy som do rána robil úlohy a projekty.

Piatok bol môj deň. Môj oddychový deň. Do obeda som bol síce v škole, ale potom som mohol robiť všetko čo som len chcel. Takže som zvyšok dňa prespal. Nie že by mi v iné dni niekto bránil chodiť spať skoro, ale naopak sa baviť po vonku. Moja matka je často až do rána preč a môj otec je v Amerike.

Presunuli ho tam, keď som nastúpil na strednú, ale to nebol dôvod prečo sa moji rodičia rozhodli, že tam pôjde sám. Ja a moja mama sme tu zostali pre jej prácu. Plat má vysoký a tesne predtým povýšili aj ju.

Mojim rodičom záleží na ich vlastnej kariére viac ako na čomkoľvek inom. A čo sa mňa týka.. Stačí im pokiaľ zmaturujem, odídem na vysokú, nájdem si prácu a odsťahujem sa. Jediné čo musia vedieť je, že nezomriem. Okrem toho im je jedno čo so mnou je..

Ale to je v poriadku. Nie je to tak, že by som k nim mal o moc hlbší vzťah. V podstate spolu žijeme len z povinnosti. Sme ľudia, ktorí sú spolu občas pod rovnakou strechou, ale okrem toho nás nespája nič (len krv ak sa to tak dá povedať).

"Hej ty," čísi hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Zdvihol som pohľad zo zeme na jedinú postavu, ktorá predo mnou bola. Musel som si stiahnuť kapucňu z hlavy aby som videl tvár. Bol to nejaký chalan.. Uvedomil som si, že som už takmer pred bránou, ktorá by ma vyslobodila zo školského areálu..

"Poď so mnou," rozkázal ľadovým hlasom.

Naprázdno som prehltol. Čo môže chcieť? Pomyslel som si sklúčene, keď som ho nasledoval do húšte stromov za školou. Myslím, že pri sebe nemám moc peňazí..

Keď sme už boli z dohľadu ľudí, zastal a otočil sa ku mne..

Čiernymi očami si ma premeriaval. Každý detail mojej (oproti nemu drobnej) postavy. Keď sa mi pozrel do tváre, uškrnul sa.

Naskočili mi zimomriavky po celom tele a pohľad som zabodol do zeme.

Počul som, že spravil pár krokov smerom ku mne. Každú chvíľu som očakával úder, kopnutie alebo niečo také, ale nič. Odvážil som sa pozrieť naňho. Bol odo mňa zhruba meter a pol.

Rozšírili sa mi oči, ale inak som sa ani nepohol.

Moja reakcia ho zjavne pobavila a črty tváre sa mu zjemnili. No aj napriek tomu stále naháňal strach. Ruky mal strčené vo vreckách na čiernych džínsoch, tričko Rock 'n Roll mu žiarilo spod košele a tvár ani nespomínam. Náušnice by ste porátali na prstoch oboch rúk, polodlhé blond odrastené vlasy mal strapaté a boky hlavy ostrihané na krátko. A oči čierne ako uhol, lesknúce sa ako hladina vody sa do mňa zavŕtavali.


Ticho začínalo byť neznesiteľné, keď vtom ho prerušil jeho hlas..

...

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama