mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Kde je môj domov?

25. února 2014 v 11:05 | Azu-mňau |  Poviedky

Kde je môj domov?

Azu-mňau




Pred očami mám tmu. Je to ako nachádzať sa v čiernej diere. Keby sa mám pozrieť späť, tak by človek, o ktorom som bol presvedčený že som, povedal čosi ako "Prečo by som mal pykať len ja?", alebo "Ja to aj tak neľutujem". Lenže vzhľadom na to, že mám momentálne (a možno už naveky) veľa času, začal som nad tým uvažovať viac.

Človeku v dnešnej dobe pripadá 2.3.1994 ako strašne dávno, ale keď si uvedomím, že som sa vtedy narodil a prihliadnem aj na svoj vek, tak si uvedomím, že je to len nedávno. Je jedno ako sa na to(minulosť) pozerám, som presvedčený, že som mal šťastné detstvo. Logicky ani ja si nepamätám prvé tri roky svojho života, ale to čo si pamätám mi dostatočne stačí na to, aby som mohol povedať, že moje detstvo bolo v poriadku. Vlastne by som mal asi začať odtiaľ, kde som sa začal zaujímať o nové veci. V tom čase som bol deviatak a do našej triedy prišlo nové dievča. Bolo tak zaujímavé a iné, že fakt, že je zo zahraničia vo mne záujem len posilnil. Malo dlhé, kučeravé vlasy prefarbené na blond, veľké tmavé oči obtiahnuté ešte tmavšou linajkou, bledú pleť a pery natreté make-upom, takže vyzerali veľmi nenápadne. Nosila čierne nadkolienky, krátku potrhanú (samozrejme naschvál) sukňu a tričká s všemožnými nápismi, či vzormi.
Raz poobede som ju zavolal do najopustenejšej chodby v budove a vyznal sa jej. Ona odpovedala znudene, okamžite a anglicky "sorry". Nečakal som, že ma odmietne a tak som sa jej spýtal prečo. Ona mi len odvetila, že na jej vkus som príliš nudný. Akýmsi spôsobom sa mi podarilo nemyslieť na to až do zimných prázdnin. Vtedy som začal chodiť na hodiny gitary a zmenil svoj vtedajší štýl.
Vlasy mi trčali na všetky strany, začal som nosiť upnuté čierne džínsy a potrhané tričká. Keď som znova prišiel do školy, všetci boli z tejto zmeny šokovaní, ale rýchlo si zvykli a ja som sa stal najpopulárnejším deckom na škole. Celé som to pôvodne robil pre pomstu, ale onedlho sa stal rock súčasťou môjho bytia - životným štýlom. A dievča ktoré mi zlomilo srdce sa mi vyznalo a chcelo aby sme boli čímsi viac. Pripomenul som jej, kým som bol predtým a poďakoval, že moje city odignorovala, lebo inak by som nenašiel rock.
Čoskoro na to som prestúpil na strednú a na nej našiel ľudí ako som ja. Na strednú ma nasledovali moji "fanúšikovia" z minulej školy. Neriešil som to. Nemal som dôvod. A spolu so svojou partiou sme sa stali populárnou skupinou. A to nie len v škole ako skupina zaujímavých deciek, ale aj v hudbe.
Začalo sa to v pivnici jedného spolužiaka, ktorý keď zistil, že my všetci hráme na nejaký hudobný nástroj, tak nás najal na svoju narodeninovú oslavu. Mali sme úspech aj keď sme spolu nikdy predtým nehrali, tak sme sa prihlásili na súťaž amatérskych skupín, kde sme vyhrali prvé miesto. A bolo to čím ďalej tým lepšie. Získali sme manažéra a stala sa z nás vychádzajúca skupina Black Guitar.
Nazvali sme sa podľa mojej gitary, lebo sme ju už od začiatku všetci pokladali za taký náš symbol. Vlastne na nej mám spredu podpis každého z našej kapely. Lenže keďže sme sa stávali stále slávnejšími, museli sme zmeniť imidž.
Speváčka Miu si ostrihala vlasy na strapaté čosi a vpredu si nechala jeden dlhý prameň, Yoru si dal ostrihať vlasy na krátky strapatý účes, ktorý s tým čo mala Miu perfektne sedel, Nori si dal vlasy prefarbiť na blond a nechal si ich pomaly odrastať, no a ja som si dal vlasy odfarbiť, takže boli takmer biele siahajúce mi skoro až po plecia. Každý z nás mal na ušiach asi tak zo päť náušníc a ja som si dal prepichnúť spodnú peru.
Lenže sme boli stále mladí a sláva, koncerty, či hudba sama o sebe, sa pre nás stala ako droga. Veľa sme cestovali, čo bol zo začiatku problém, lebo sme stále boli pod zákonom a rodičia nás nechceli pustiť, ale potom ako ich náš manažér ubezpečil, že na nás budú dohliadať a zopár z nás už dosiahlo osemnásty rok života, nechali nás ísť si za svojím snom.
Potom ako som dovŕšil aj ja osemnástku, urobil som si vodičák a už ma nemohlo nič zastaviť. Bol som slobodný. A to bolo to, čo som cítil pri svojich skladbách. Voľnosť. Ale aj to malo svoje chyby. Žiadny vzťah mi nevydržal dlhšie ako týždeň a som začal fajčiť. Vlastne nie len ja, ale všetci okrem Miu.
Onedlho na to sa nám zmenil manažér. Namiesto nášho starého, dobrého ujuška prišla kráska, ktorá nenosila make-up ani nijaké doplnky a srdečnosť z nej len tak sršala. Bola presný opak nás, ale ako som si neskôr uvedomil, tak naše osobnosti v skupine boli stále nezmenené, aj napriek tomu, že každý z nás sa z nejakého dôvodu zmenil na rockového nadšenca.
Moje piesne boli o nenaplnenej láske a voľnosti, Miunine o nešťastí prepletajúcom sa s láskou, Yoruho o kráse sveta, života ale aj smútku, no a Noriho o nedosiahnuteľnom šťastí, či snoch. Každý z nás skladal piesne o svojom nešťastí, ale aj o snoch do života. Ostatní mali svoje plány a vyššie ciele. Len ja som plánoval naveky žiť hudbou.
Často som zostával v hoteloch a rozmýšľal. A potom čo sme dostali novú manažérku, tak už som nebol sám. Sedeli sme na zemi na koberci, opierajúc sa o seba chrbtami a ona nahlas uvažovala o budúcnosti, minulosti a veciach ktoré mi len málokedy dávali zmysel.
Raz, keď sme takto sedeli, sa odrazu postavila a prešla kolenačky predo mňa. Ja som sa rozkrikoval, lebo ako vtedy vstala, tak ja som spadol dozadu a udrel si hlavu. Sklapol som až vtedy, keď sedela tak blízko, až sa nám takmer dotýkali hlavy a ona z vrecka vytiahla malú čierno-červenú škatuľku. V tej chvíli sa mi vybavil obrázok z akéhosi presladeného filmu, kde muž kľačí pred ženou a podáva jej škatuľku s prsteňom. Vyjavene som na ňu uprel oči. Ona len v tichosti otvorila veko a vytiahla odtiaľ čosi strieborné.. a dlhé..
V tlmenom svetle pouličnej lampy som zbadal, že je to náhrdelník. strieborná retiazka na ktorej sa hompáľal strieborný prívesok. Bol to zámok s vyrytím písmom. Stálo tam "Black Guitar". Nahla sa a zapla mi ho okolo krku. potom sa odtiahla, ale vzápätí mi vtisla na čelo letmý bozk. Potom mi zašepkala do ucha krátku anglickú frázu, ktorej som ja ale nerozumel.
To sa stalo pár dní pred tým, ako som mal mať narodeniny, takže som sa rozhodol, že pôjdem k rodine. Bolo príjemné zase ich stretnúť. Vzhľadom k tomu, že sme sa vídali len zriedka kedy, tak nám to pripadalo, ako roky. Keď som odchádzal, prepadol ma smútok, ale potlačil som ho a vyrazil.
Ten rok prišla zima neskôr a cesty boli zasypané snehom. Nerobilo mi problém jazdiť v zlom počasí, takže som si cestu bielou krajinou užíval. Odrazu mi zazvonil mobil. Bola to Miu. Robila si o mňa starosti pre počasie. Ubezpečil som ju, že tam čoskoro prídem a že cesta je v poriadku a bezpečná. Potom som zložil sa zamyslel sa, čo vlastne chcem spraviť so svojím životom.
Pred očami sa mi náhle rozsvietilo žiarivé svetlo a ja som si automaticky chránil oči rukou, čo bola osudová chyba. Stratil som kontrolu nad autom a keď do mňa spredu vrazil kamión, v hlave sa mi vybavila scéna ako mi manažérka šepká do ucha anglické slová.
Posledné čo som videl, bol zámok na retiazke, ktorý mi pri tom náraze preletel pred očami. V tej chvíli som si všimol, že pod názvom našej kapely je drobným písmom ešte čosi, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude "vitaj doma"..
Až teraz som si to uvedomil. Spomenul som si ako som jej hovoril, že mi chýba domov a že kapela sa pravdepodobne rozpadne, takže domov už mať nebudem.. Odrazu sa mi to vybavilo. Spomenul som si, čo znamená význam tých slov.
"Tam kde je hudba, tam je tvoj domov"
Ako náhle som si na to spomenul, čosi vo mne sa zmenilo. Ako keď pretočíte stránku v knihe. Zaplavil ma pokoj. Akoby sa všetky moje obavy kamsi vytratili.
Je toto koniec? Tomuto sa hovorí nájsť pokoj a odobrať sa na lepšie miesto? Odrazu ale moje úvahy preťal akýsi zvuk. Melódia, vychádzajúca z veci, ktorá je mi tak známa. Z mojej gitary. Poznal som tú melódiu. Bola to moja nová skladba, ktorú som nedokončil. Spievalo sa v nej o živote. Nástrahy ktoré v ňom čakajú, chvíľkové šťastie či nešťastie, spomienky na minulosť.. ale tá hlavná časť tam nebola. Lebo po časti "našiel som svoje šťastie, už mám svoj domov", chýbajú dve slová.
Pootvoril som pery a tichým zachrípnutým hlasom vyriekol "Som doma.."

V tej chvíli sa okolo mňa rozozneli vzlyky a výkriky a mne až neskôr došlo, že som sa prebral z kómy..
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Choi Mari Choi Mari | Web | 28. února 2014 v 12:16 | Reagovat

Lepší by asi bylo zarovnání do leva, zarovnání na prostřědek je poněkud nepřehledné. Nemůžu říct, že to mistrovské dílo, ale i tak se mi to moc dobře četlo a příběh je sice příběhem obyčejného člověka, ale je zajímavý a já tyhle příběhy obyčejných lidí mám moc ráda.

2 Azu-mňau Azu-mňau | Web | 20. března 2014 v 7:32 | Reagovat

[1]: Vlastne som neurobila (pri tejto jednej)naschvál to zarovnanie, ale teraz už sa mi to meniť nechce.
Som rada, že sa aspoň trocha páči :)

3 Abnormal Abnormal | 10. srpna 2014 v 21:45 | Reagovat

veľmi pekné, no súhlasím s nprehladnosťou. možno by som tam urobila aj nejaké odseky, teda, aspoň v tej prvej časti určite

4 Kimiko Kimiko | Web | 12. června 2015 v 8:46 | Reagovat

Pekne napísané. Pokračovanie by tomu neuškodilo :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama