mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Odhodené sny 3

26. ledna 2014 v 9:47 | Azu-mňau |  Odhodené sny

Odhodené sny




Jedného dňa som vyšla z komnaty, najedená, slušne oblečená (akoby sa na zámku dalo obliekať aj inak), som sa vybrala do Yuovej knižnice. Vlastne som si myslela, že ho tam aj stretnem. Lenže keď som tam vošla, nebolo tam ani živej duše. Chvíľu som sa prechádzala popri knižniciach, prechádzala po chrbtoch kníh a čítala ich názvy v tlmenom šepte. Našla som si jednu knihu, ktorá ma zaujala. Listy mala zažltnuté od staroby, obálka bola z mierne ohorenej, ošúchanej kože, ale mňa upútal najmä názov.
Mýty Zlatého kráľovstva. Šepla som v duchu. Bez toho aby som zdvihla pohľad od knihy, som sa dopotkýnala až k obrovskému stolu uprostred miestnosti (to slovo ani z ďaleka nevystihuje jeho veľkosť), tam som si sadla a očami prechádzala po stránkach knihy.
Bola písaná v ich starom jazyku, takže to čo som rozumela (ak som rozumela) bolo vážne minimum. Otrávene som knihu zabuchla, ignorujúc fakt, že je minimálne o päťsto rokov staršia než ja. Odpochodovala som k rebríku jednej z knižníc a popri tom som v duchu nadávala, na toho kto napísal názov knihy v novom jazyku, ale kniha sama o sebe je v jazyku ich predkov. Naštvane som prechádzala očami po knihách, hľadajúc niečo, čo by ma zaujalo, ale nič také tam nebolo.


Pohľadom som zablúdila k polici, na ktorej Yuu tak rád sedáva.
Stále som nedokázala pochopiť, čo na tom mieste vidí. Jasné, dá sa tam perfektne zašiť, keď sa vám nechce s nikým baviť. Výhľad je tiež úchvatný, ale to je asi tak všetko.
Naposledy keď som tam s ním sedela, chcel mi niečo ukázať, ale napokon sa k tomu nedostal, lebo ho prišla zavolať jedna zo slúžok. Vlastne som ho odvtedy nevidela..
Pokrčila som nad tým plecom.
Predsa len, je to len deň čo je preč. Keď to bude týždeň, začnem sa zaujímať.


Odrazu som si spomenula, že mi raz (aj v spoločnosti Torua) ukazoval kde sa čo nachádza. Očami (okom keďže to druhé bolo ako vždy skryté pod páskou) som behala z police na policu. Ústa sa mi pri tom hýbali v nemom šepte.
Astronómia.. Veda.. Umenie.. Romány.. Cestovné zápisky.. Kulinárstvo.. Medicína..
Dejiny a mýty!!
Mám to! Vzdychla som si víťazoslávne. Spomenula som si, že Yuu nemá rád hodiny dejepisu, takže všetky knihy týkajúce sa tejto látky, dal na tú najvyššiu policu v jeho knižnici.
Už-už som šla vyliezť po rebríku, keď mi napadlo, 'čo ak niekto príde a uvidí ma tu tak?' predsa len som stále dievča v šatách, takže nie je práve najvhodnejšie aby som šplhala na policu. Niekto by mohol prísť a vidieť mi pod sukňu.
Ale to ma nijak extra nezaujímalo. Vlastne mi to bolo viac než ukradnuté. Ale čo by na to povedal človek ktorého si chcem získať na svoju stranu?
Takže som tú myšlienku zavrhla.


Kde ten Yuu trčí keď ho potrebujem?!


Vtom som periférnym videním zazrela pohyb. Prudko som zvrtla hlavu smerom k dverám, kde sa mi zazdalo, že sa niečo pohlo.
Stál tam chlapec. Vlasy mal čierne ako uhol, oči rovnakej farby mu svietili divoko ako šelme a na opálenej tvári sa mu usadil úškrn (tak trochu ako zvrátenejšia verzia Yua). Jeho vysoká postava odetá v čierno-červených farbách, z pod ktorých sa črtali jeho svaly, vzbudzovala dojem, že tento chalan prešiel tvrdým výcvikom vzhľadom na jeho vek.
Rukávy mal vyhrnuté nad lakte a tri gombíky pri krku rozopnuté, čo jasne dokazovalo, že je nerád v spoločenskom oblečení.
Hodnú chvíľu mi trvalo, než som si všimla, že má na pleci položenú ruku. Podľa tvaru a štruktúry som tipla, že je to chlapčenská ruka. Tiež bola opálená, ale podstatne menej než pokožka tohto poloobra.
Za rukou sa onedlho z dverí vynoril aj zvyšok tela. Najprv celá ruka v bielom rukáve košele, potom plecia a napokon aj zvyšok tela. V dverách sa zjavil chalan v rovnakom veku ako ten pred ním, len o čosi málo nižší (ale čo si budeme hovoriť ten havraní chalan je obor). Zaujalo ma, že bol v bielej košeli, na ktorej mal šedú vestu z mierne lesklej látky, šedé nohavice (takmer biele - a takmer úplne obopnuté) a čierne topánky. Až po tomto zhodnocovaní jeho oblečenia som obrátila svoju pozornosť na jeho tvár. Keď som tak spravila, zamrzla som. Vlasy na pohľad jemné ako perie. Ich farba bola ako ten najbledší karamel; taký bledý, že máte pocit, že keď žmurknete, tak zmizne. Pohľadom som omámene zablúdila k jeho tvári. Mohla som by opisovať tú dokonalú pleť, ktorú by mu závidela akákoľvek žena, či rovný nos a jemné pery..
Ale keď sa tomuto anjelovi pozriete do očí, zistíte, že žiadne nemá. Nie, nie je to tak, že by tam mal diery alebo, že by tam mal len kožu, ale jeho viečka boli zošité zlatou niťou.
Kto mohol niečo také urobiť tejto nádhernej bytosti? Až v tú sekundu som si uvedomila jednu vec.
Je ako ja..

Vo chvíli keď si ten tmavý chalan odkašlal, uvedomila som si, že zízam. Otočila som sa (dosti neochotne) na zdroj toho pazvuku. Posmešne sa usmieval, opierajúc sa o ten veľký stôl, pri ktorom som ešte pred chvíľou sedela ja.
"Nevedel som, že na tomto zámku, žijú ženy, ktoré nie sú slúžky," vyriekol a v očiach sa mu zalesklo, "takže kto si ty?"
Pri prvej vete bol jeho hlas plný dobrej nálady, ale keď prehovoril po druhý krát, ozval sa mu v ňom zlovestný podtón, ktorý ma miatol. Pod jeho pohľadom som sa jemne ošila a mala som pocit, akoby som sa scvrkla.
"Ryuu," zahriakol čiernovlasého chlapca melodický hlas na ľavo od neho. Očami som skĺzla na stoličku, na ktorej (mne chrbtom otočený) sedel ten bledý chlapec, ktorý sa práve ozval.
Keby som mu predtým nevidela do tváre, prisahala by som, že si číta.. tú knihu, čo predtým ja..
Keď sa znova ozval, hlas mal jemnejší ako zamat, ale bolo v ňom počuť istú zvedavosť.
"Takže ty budeš tá preslávená bábika z kráľovej zbierky."
To ma ohúrilo na toľko, že som po prvý raz od kedy som tu, prehovorila.

"--Kráľova.. zbierka--?"

 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama