mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Lapač snov

24. ledna 2014 v 22:26 | Azu-mňau |  Poviedky

Lapač snov

Azu-mňau



"Aké to asi je... byť ľudskou bytosťou?"


...
Rozmýšľate niekedy, nad tým aké by to bolo, keby ste boli niečím iným, bez toho, aby ste sa zamýšľali, či je tá vec živá alebo nie? Ale viete si predstaviť, že aj "veci" o ktorých ste presvedčení, že sú to len schránky bez duše, by tú dušu predsa len mali?
...


Ľudia... zvieratá... bytosti..
Sú to tvory ktoré mi posielajú svoje vlastné, sny. Vlastne by to bolo úžasné.. keby tie sny neboli - ako to ľudia volajú - zlé sny, či nočné mory.
Je mi viac než jasné, že oni si to neuvedomujú (alebo len niečo málo tušia). A tiež viem, že sú takí, ktorí sú určení na prežívanie a aj takí, čo im je súdené slúžiť.
Ja patrím medzi bytosti druhej kategórie.
Ale nemyslite si, že je to nespravodlivé, lebo tak to nie je. Aj ja som kedysi dávno bola taká ako vy. Vlastne, stále som taká ľudská ako predtým, lenže v tomto prípade, som tak akosi pripútaná k tomuto miestu a niečo ako "odchod", či "dôchodok", neprichádza v úvahu. Predsa len, viete si predstaviť, niekoho, kto by túto prácu robil dobrovoľne? Ja teda nie. A verte, že ja sa v tom vyznám.


"Keby som mala na výber, priala by som si, vrátiť sa späť na Zem."


Už to bude 1000 rokov, od kedy som zanechala život medzi ľuďmi a dostala sa sem. Zo začiatku to bolo ťažké. Nikto sa ma ani len nespýtal či chcem ísť sem, alebo chcem proste len naveky tvrdo spať. Celé to išlo mimo mňa. A ja som nemala inú možnosť, len sa s tým zmieriť. Ale aj napriek tomu, že som tu už takú dobu.. je to stále rovnako depresívne..
Aj napriek tomu, že zatvorím oči, keď ich otvorím som stále na tomto temnom mieste ponorenom v hmle, kde sa mi pod nohami rozprestiera voda. Na jej hladine je rozprestretá biela sieť, do ktorej sa zamotávajú veci, postavy či dokonca miesta, ktoré sú pre jednotlivé ľudské bytosti nočnými morami. Vďaka tomu, že sa ich bolestivé spomienky, hororové postavičky, či proste len myšlienky, zamotajú mne do siete, tak môžu dobre spať, zatiaľ čo ja musím počúvať ich náreky.
Áno, tieto preludy nariekajú. Kričia a vzlykajú. Prosia o pomoc. Ale nikto nepríde. Pretože tak ako mňa, ani ich nikto nepočuje. Len ja.
Napriek tomu, že sú desivé, tak za to sami nemôžu. A ak by aj mohli, teraz si to už aj tak neuvedomujú. Lebo v tejto forme sú to len schránky kedysi živých bytostí, naplnené nenávisťou, hnevom, samotou, hrôzou či strachom.
Lenže aj napriek tomu, že si to uvedomujem, nedokážem sa ubrániť odporu a strachu z nich.
Možno je to komické či zvrátené, ale aj ja sama - hoci som na to stvorená - bojím sa ich a trasiem sa schúlená v klbku ako malé deti, ktoré vídam cez túto hladinu.
Pravdepodobne som ešte nespomenula, že táto voda čo je podo mnou, mi ukazuje každú jednu bytosť, ktorá mi sem pošle svoj strach. Je to ako časopriestorová trhlina, cez ktorú veci idú len jednou stranou.
Ešte nikdy sa mi nestalo, že by sa sen ktorí sem príde, vrátil nazad na Zem. Keby to ide, už dávno by som bola tam dole.
Vlastne to je jediná vec, ktorá mi pomáha nestratiť rozum. Samozrejme, pokiaľ som ho už nestratila.


Bola by som radšej bláznom, než čímsi, čo je pokladané za neživé.
Ja nechcem byť bytosťou, ktorou momentálne som.


...


Zahľadela som sa na hladinu vody. Črtal sa v nej môj odraz. Zaujímavé, že vôbec nejaký mám.. ale tu nedáva zmysel nič, tak prečo by toto malo?
Čierne vlasy ktoré sa z bohvie akého dôvodu tiahnu a zapletajú do akejsi veci, ktorá pripomína koleso v ktorom je pavučina..
Bledá tvár s tmavými očami bez života. Hľadiac tak na svoje telo; krk, plecia, hruď (šaty ktoré mi odhaľujú plecia a tiahnu sa dole, rozprestierajúc sa na hladine vody-odtiaľ pokračujú ale už nie ako látka, ale ako sieť).. napadá mi, že som takmer priesvitná.


Predtým som si to moc neuvedomovala, ale teraz mi došlo, že od dňa čo som sem prišla, som stále akoby viac priehľadná...
Zdvihla som jednu ruku a poriadne si ju poobzerala.
Áno.. Teraz som si istá, že pomaly ale iste miznem. Ruku mám priehľadnú akoby mala každú chvíľu zmiznúť ako roztápajúca sa snehová vločka.


Lenže ja som rada.
Nie že by ma práve nadchýnala predstava toho, že zmiznem, alebo faktu, že keďže ja už tu nebudem, bude na moje miesto musieť "zasadnúť" niekto ďalší.
To čo ma ale teší je myšlienka, že budem spať. Napriek tomu, že netuším "čo je po smrti" (ak sa táto forma odchodu dá nazvať smrťou), budem rada ak už nebudem cítiť nič. Myslieť na nič..
A budem.. spať.. Naveky..


A už nikdy..


sa nebudem..


cítiť..


takto sama..
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kimiko Kimiko | Web | 12. června 2015 v 8:20 | Reagovat

Je to nádherne napísané. Také osamelé a smutné, avšak nádherné.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama