mmmmmmmmi mmmmmmmmmmi

Odhodené sny-predslov

18. prosince 2013 v 19:02 | Azu-mňau |  Odhodené sny

Odhodené sny - predslov




"...Synak, k tvojim siedmym narodeninám, mám pre teba špeciálne prekvapenie." Kráľ pokynul jednej zo slúžok, ktoré ma odeli do hodvábu a zlata (nie že by som o nejaké stála), aby doniesli 'darček'.
Slúžka potiahla za reťaz tiahnúcu sa po zemi ako prenádherný had poliaty zlatom, pripevnený k upnutému náhrdelníku-obojku, rovnakej farby.
Nespraviť chybu...
To bola jediná veta čo mi blúdila v mysli, už od kedy ma priniesli z nápravného zariadenia sem. Nápravné centrum.. Znie to ako niečo čo sa vám snaží pomôcť, ale je to naopak. Pokiaľ tam niekto prežije dlhšie ako mesiac, znamená to že mu plánujú mučivú a zdĺhavú srmť.
Ja som prežila vďaka čírej náhode. Kráľovi raz na nejakom festivale spadol prsteň, rovno k okienku mojej väznice, takže keď sa poň zohol, tak ma zbadal. Neviem čo videl, ale zaujalo ho to natoľko, aby ušetrili môj život. Aj keď ja si myslím, že mu ide len o moju tvár.
Očividne si myslel (aj si myslí) že keď vyrastiem budem celkom k svetu. Tá myšlienka sa mu evidentne zapáčila, lebo na mňa nemohli stráže ani siahnuť. Samozrejme to podaktorí nerešpektovali, mysliac si že pokiaľ budem mať tvár zohavenú jazvou, kráľ ma už viac nebude chcieť..


Jednej noci, keď som nemohla spať, sa na zemi zjavil temný tieň. Nestihla som sa ani pohnúť a odrazu som sa zvíjala v kŕči bolesti, pritískajúc si ruky na ľavé oko.
Miestnosť sa čoraz viac zahmlievala, ako sa mi z očí drali slzy a strácala som vedomie. Posledné čo som videla, bol odraz viacerých postáv v zlatej dýke..
Keď som sa zobudila, muž v bielom plášti komusi vysvetľoval, že je takmer nemožné, aby som na oko ešte niekedy videla.
Necelý rok som nosila obväz, ale ani to kráľa neodradilo od toho ponechať si ma. Vtedy som ešte netušila, že sa stanem darčekom a súčasťou kráľovskej zbierky.
V tej dobe som ešte mala tú detskú naivitu. Myslela som že dospelí ktorých uväznili, sú sluhovia. Že si po mňa rodičia raz prídu, so slovami 'Ideme domov zlatko'..
Ale nezáležalo na tom ako dlho som čakala. Neprišli..
Nádej pomaly ale isto mizla a nahradila ju prázdnota.
Vlastne, som sa o ich smrti dozvedela len vďaka slúžkam.


V ten deň po mňa na svitaní prišli dve slúžky. Odviedli ma do obrovitánskej kúpeľne, ako-inak v zlatej farbe. Vlastne to pripomínalo skôr salón s kúpeľňou, šatňou a ešte čímsi..
Tieto miestnosti boli prepojené mohutnými, pozlátenými dverami, s vyrývanými vzormi.
Prvá podpásovka bola, keď sa začali dohadovať aké farby sa 'mladému pánovi' páčia, na čo začali vyberať šaty zhodujúce sa s popisom.
No keď jedna z nich povedala "Nechápem ako je možné že ešte žije, a ako je možné že si ju kráľ vybral. Hlavne potom, čo jej vyhladil rodinu," zalapala som po dychu, miestnosť sa mi pred očami skrúcala, naťahovala až napokon pomaly mizla. Hlasy a zvuky sa mi zdali vzdialené a vzduch plytký.
Chvíľu mi trvalo kým som sa spamätala na toľko, aby som si zotrela slzy a predstierala ospalosť.
Už som viac nevidela svet farebný ako predtým. Všetko zaliala zlatá a červená farba. Dve veci. Jedna nenávisť a jeden smútok v jednom svete..
V tej chvíli, akoby som niečo stratila..
..niečo veľmi dôležité, ale už sa nepamätám čo to bolo..

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama